225لا يُؤاخِذُكُمُ اللَّهُ بِاللَّغوِ في أَيمانِكُم وَلٰكِن يُؤاخِذُكُم بِما كَسَبَت قُلوبُكُم ۗ وَاللَّهُ غَفورٌ حَليمٌ Boh vás nebude brať na zodpovednosť za vaše nechcené prísahy, ale vás bude brať na zodpovednosť za to, k čomu sa vaše srdcia rozhodli (mienili a mysleli vážne) . A Boh je odpúšťajúci a má veľkú trpezlivosť.1 Boh vás nebude volať na zodpovednosť za nedodržanie prísah, ktoré ste nechceli a ktoré ste vyslovili bez toho, aby ste si uvedomovali, že ide o prísahu. V arabskom jazyku ľudia zvykli používať rôzne frázy. Jedna z nich sa napríklad zvykne používať pri ponúkaní jedla hosťom. Ak by niekto hosťa ponúkol jedlom, ale hosť by sa ospravedlnil a odmietol jesť, niektorí hostitelia zvyknú naliehať a pritom používať vety obsahujúce prísahu ako napríklad „Prisahám na Boha, že sa musíš z jedla ponúknuť“. Pokiaľ by sa hosť nakoniec neponúkol, znamenalo by to obvykle nedodržanie prísahy a zhrešenie hostiteľa. Používanie takýchto viet a prísah sa však už zaužilo ako spôsob prosby, aby hosť jedol. Takže aj keby ju hostiteľ použil, nemyslí tým skutočnú prísahu, ale skôr prosbu. Ľudia takéto frázy poznajú a vedia, že neznamenajú prísahu, ale prosbu, preto ich za prísahu ani nepokladajú, a teda, ak sa nimi hosť neriadi, hostiteľ nezhreší. Za hriech sa však už považuje porušenie takej prísahy, ktorá bola mienená vážne, ako napríklad prísaha na súde, prísahy pri obchodných dohodách, atď. Treba tu zdôrazniť, že podľa Koránu, ak by veriaci človek chcel prisahať, mal by prisahať len na Boha, aby tak jeho prísaha bola mienená vážne a aby ju on aj skutočne dodržal.